Vecné a osobné žaloby vo svetle klasického a justiniánskeho rímskeho práva

Abstrakt

Príspevok je rozdelený do dvoch hlavných častí a je zameraný na
analýzu vybratých rímskoprávnych prameňov týkajúcich sa zaradenia
žalôb buď do kategórie vecných žalôb (actiones in rem) alebo do
kategórie osobných žalôb (actiones in personam). Cieľom príspevku
nie je len predstaviť uvedené kategórie žalôb, ale prostredníctvom interpolačnej
metódy pokúsiť sa dokázať tézu, podľa ktorej v justiniánskom
rímskom práve kritérium delenia na žaloby vecné a osobné nebolo také
jednoznačné, ako v predchádzajúcom klasickom práve. V klasickom
práve vecné a osobné žaloby patrili do rámca civilného práva a ich
delenie bolo jednoznačné: vecná žaloba predpokladala existenciu vecného
práva, osobná žaloba zas obligáciu. Okrem toho sa v klasickom
období rímskeho práva stretávame aj s osobitnou kategóriou, t. j. žalôb
honorárneho práva, ktoré sa opierali o prétorský edikt. V justiniánskom
období došlo k členeniu všetkých žalôb na žaloby vecné a osobné. To
znamená, že aj žaloby, ktoré predtým mali svoju vlastnú individualitu,
napr. dedičská žaloba (hereditatis petitio), publiciánska žaloba (actio
Publiciana), rozdeľovacie žaloby (actiones divisoriea) a ďalšie, boli
systematizované podľa tohto nového kritéria.